Život po smrti

Autor: Gorazd Lazorík | 26.3.2011 o 19:23 | (upravené 27.3.2011 o 1:42) Karma článku: 11,31 | Prečítané:  2505x

Keď mi bolo v škole povedané, že mám napísať prácu o mojom najhoršom alebo najlepšom zážitku v živote, požiadavka profesora bola iba jedna. Byť tak úprimny ako to len ide... A tak vznikla práca, ktorá aj jeho dohnala k slzám.

Vstávam skoro ráno. Nemám na výber. Hovorí sa, že bez práce nie sú koláče a ozaj tak tomu je. O deviatej ma čaká bezpečnostné školenie pred nástupom na párdňovú brigádu v japonskej firme. Spolu so spolubývajúcim z internátu sa musíme dostať na druhý koniec mesta, na miesto, o ktorom sme nemali ani tušenie, kde sa nachádza. S pomocou ľudí okolo sme sa nakoniec akosi dostali do firmy. Aj keď neskoro, ale predsa. Všetko ide ako má, stále mám v hlave spomienky na včerajší večer - zábava, priatelia... Proste pohoda.

Po tom, čo sme absolvovali všetky poučenia, prešli lekárskou prehliadkou, popodpisovali papiere a konečne mohli ísť preč, sme prišli na zastávku, no fakt, že máme čakať 25 minút v takej zime aká bola v to ráno, nás vôbec nepotešil. Skracujem si čakanie počúvaním hudby, keď mi zrazu zazvonil telefón. Ozval sa plač a mňa oblial studený pot...

Keď som sa pripravoval na sviatosť birmovania a nastal čas vybrať si birmovného otca všetky moje myšlienky a požiadavky ma viedli k jedinému mužovi. Bol to môj ujo Aďo. Zrejme od malička som si uvedomoval, že on je zrejme mojím najbližším človekom v rodine. Bol som mu veľmi podobný a videl som v ňom niekoho kým chcem byť, niekoho kto mi svojím spôsobom ukazuje cestu, niekoho, kto dosiahol to, čo chcem aj ja. Úspešný športovec, ako riaditeľ postavil školu na nohy vďaka svojej šikovnosti, manžel, otec, ľudia ho milovali. Zvolil som si jeho a bol som rád, že ozaj to bol on, kto ma držal pravicou za rameno vo chvíli, keď ma cirkev prijímala za dospelého člena svojho spoločenstva. Cítil som, že som si zvolil správne. Ak by som mal povedať jednu vlastnosť, ktorá nás spája najviac, tak to je túžba vyhrať a nepripustiť si za žiadnu cenu, že môžme prehrať.

sedem

Nepoznáme lepších súperov, nepoznáme strach, lebo každý zápas sa začína vyrovnaným skóre. Môže nás poraziť len vlastný strach a nedostatok viery v naše schopnosti. Nie, nie sme vo všetkom taký dobrý, ale jediná cesta k výhre vedie cez vieru v samého seba, nikdy sme neprehrali zápas ešte skôr ako sa začal, vždy sme bojovali a ja vždy budem... Bol to tak trochu aj môj rival. Možno to poznáte. Ten pocit, keď v niekom vidíte svoj idol a chcete mu dokázať, že ste rovnako dobrý ako on, možno aj lepši. Mne sa to zatiaľ nepodarilo. Prehral som s ním zápas vo futbale aj v basketbale, a na ostatné úspechy som zatiaľ príliš mladý. Je to beh na dlhé trate.

Ozval sa plač a mňa oblial studený pot... bola to moja mama. Hlavou mi prebehli všetky možne scenáre, že zomrel dedko, zomrela babka, niekto je v nemocnici, doma sa niečo deje... Avšak ani jedno z toho nebola pravda, v tej chvíli som počul najhoršiu vec v mojom živote. Vetu, ktorá bola tak nečakaná, tak nereálna, že som tomu nechcel veriť. Niekto by bol povedal, že môj ujo miloval najviac jeho rodinu, šport, školu a Tatry. Bol to jeho život. Život, ktorý mal rád. Na uplakanú vetu v telefóne nikdy nezabudnem, vlastne na tie jediné 2 vety, ktoré mi vedela moja mama v tej chvíli povedať. „Adrián je mŕtvy. Zabil sa v Tatrách“. V prvej chvíli som jej neveril ani trochu, vlastne som jej ani trochu neveril ešte dlho po tom. Prišlo mi to tak nereálne, tak absurdné, že už v živote neupočujem jeho vtipkovanie, už nikdy nepríde k nám na návštevu a ani my k nemu, že všetky tie športové konfrontácie, ostali bez odvety.

dZačal som sa pýtať sám seba. Hľadal som odpovede na otázky, ktoré si kladie každý v takejto situácii. Prečo on, prečo osoba, ktorú som tak miloval, prečo taký mladý? Prečo...? Snažil som sa im vyhnúť. Vedel som, že sú to otázky, ktoré nikto nezodpovie. Nešlo to. Celý deň som strávil v posteli, neveril som. Mal som pocit, že som umrel s ním. Nevedel som zo seba dostať slovo, bol som ticho aj na obede. Vtedy mi pomohol môj liek na všetky choroby. Šport. Kamaráti prišli po mňa, že nemôžem celý deň ležať v posteli, že tak to proste nejde, potreboval som prísť na iné myšlienky. A veru zabralo to. Vyšiel som na ihrisko a zrazu som mal hlavu plnú basketbalu, pre smútok nebol priestor, šport je o radosti. Bola to dvojhodinová prestávka, ktorú som potreboval. Cítil som sa lepšie. Stále to však nebola žiadna výhra, všetky myšlienky sa vrátili hneď ako som skončil. Napriek tomu som pomedzi všetky tie „blúdne“ otázky hľadal priestor pre prijatie tohto faktu. Zrazu mi všetky nešťastia, ktoré som denne vídaval v správach prišli tak reálne, také blízke. Všetky. Všetky okrem toho s titulkom „Na poľskej strane Tatier zahynul slovenský turista“. Tomu jedinému som nechcel veriť. "Muž, pravdepodobne Košičan, sa musel pošmyknúť a následne spadol z veľmi veľkej výšky," potvrdil smutnú informáciu záchranár Rafal Guziak zo Zakopaného. Stále som to mal pred očami, vedel som si to až príliš živo predstaviť. Pohľad beznádeje, posledný pohľad do očí padajúceho človek.

Pohreb bola moja najhoršia životná udalosť, najhorší deň v mojom živote. Inými slovami to opísať neviem. Už ako miništrant som len veľmi nerád chodieval na pohreby, aj keď ma rodiny zosnulých volali, aby som prišiel pomôcť odslúžiť poslednú rozlúčku v chráme. Vedel som prečo to robím, nedokážem sa pozerať na ľudské utrpenie. Pocit beznádeje ma zožieral. Kostol bol plný. Adrián bol stále obľúbený či už v škole, medzi priateľmi, spoluhráčmi, v rodine... Všetci prišli aby sa s ním rozlúčili. Meškal mi vlak, ktorým som prišiel priamo z nočnej zmeny v Žiline, do kostola som sa dostal už keď bola truhla zavretá. Mrzelo ma to, ale podľa slov mojej matky to bolo tak lepšie a aj sám som si uvedomil, že si chcem pamätať silné vyšportované telo, ktoré predstavovalo jeho bojovnosť a aj duševnú silu. Nechcem aby posledná spomienka na neho bolo chudé zmrzačené telo, ktoré muselo prejsť súdnou pitvou. Po mojom príchode som bol požiadaný, aby som prečítal čítanie, čo sa mi veľmi nepozdávalo, nevedel som či to zvládnem. Ja ako človek, ktorý sa ničoho nebojí a berie všetko ako výzvu som bol zrazu prázdny, mal som strach. Avšak uvedomil som si však, že je to moja šanca vzdať mu hold ako ujovi, birmovnému otcovi a človeku, ktorého som obdivoval.

Čítanie som zvládol, no celú omšu som preplakal, plakal som ako malý chlapec, ktorému niečo zoberiete, skryjete, zakážete. Nebola to fyzická bolesť, ale vnútorná, ktorá boli oveľa viac, lebo na tu neexistujú mastičky, tabletky, ani lieky. Tesne pred skončením obradu malo veľa ľudí príhovory, kde vyzdvihovali vlastnosti, pre ktoré nám všetkým bude chýbať, úspechy, ktorými sa zapísal do análov tohto sveta. Všetko mi však prišlo prázdne, hlúpe, zbytočné. Časom keď nad tým rozmýšľam, tak si uvedomujem, ako málo ľudí chválime. Ako málo im hovoríme, že nám na nich záleží. Ako veľa pre nás znamenajú. Väčšinou to hovoríme príliš neskoro ... keď sa pohádame, keď sa rozídeme, keď sa lúčime...

Nastali pre mňa ťažké časy. Nedokázal som prestať myslieť na absurdnosti. Nestihol som sa rozlúčiť zoči voči, nestihol som mu povedať všetko čo som cítil a cítim... Už je neskoro. Dostal som sa na križovatku ciest. Jedna bola plná bolesti, otázok, výčitiek a neviedla nikam. Druhá bola cesta prijatia reality a viedla k lepšiemu zajtrajšku. Vybrať si jednu z nich nebola otázka dňa ani dvoch, ale čím skôr som si vybral, tým skôr som mohol po tej ceste kráčať. Trvalo mi dlho, než som si v hlave všetko usporiadal a uvedomil kadiaľ ísť.

Dnes paradoxne vďačím Adriánovej smrti za svoj život. Z mojej snahy dokázať to, čo on a byť lepší nič neubudlo. Chuť a odhodlanie narástlo. V basketbale ho už neporazím, aj keď som mu to toľko krát sľúbil. Každý deň však mám o motiváciu viac, lebo viem, že sa pozerá. Viem, že pokiaľ budem žiť svoj život tak aby bol on na mňa hrdý, tak s ním budem spokojný aj ja a moje okolie. Jeho smrť ma naučila jednu veľkú vec a to, že v živote sú ďaleko väčšie problémy ako nespravená skúška, sklamanie v láske, ekonomická kríza... Všetko sú to skúšky, ktoré musíme zvládať tak aby až nás ľudia uvidia padať, tak rukami netlieskali, ale chytali...

Zaujímavý fakt na koniec: Pri príležitosti Dňa učiteľov ocenil minister školstva SR Ján Mikolaj Mgr. Adriána Šurína za osobný prínos pri vybavení, zveľadení a modernizácii Základnej školy na Mládežníckej 3 v Košiciach - Šaci a významné výsledky vo vedomostných, jazykových a športových súťažiach žiakov tejto školy veľkou medailou sv. Gorazda. Bohužiaľ medaila mu bola odovzdaná in memoriam. (náhoda?)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?