Aj keď si dodnes pamätám na všetky naše hokejové úspechy ako by to bolo len minulý týždeň a sám som spravil video o našom úspechu na uplynulej olympiáde, tak nikdy som sa neradil medzi slovenskú fanúšikovskú elitu, nikdy som prehnane neprežíval naše zápasy, nikdy som nemal prehnané očakávania od našich chlapcov a hokej sledujem len tak okrajovo, aby som sa občas vedel zapojiť do debaty a nebol úplne mimo. Priznám sa, že som ani nevidel všetky zápasy našej reprezentácie na týchto majstrovstvách sveta.
Samozrejme som našim reprezentantom veril a dúfal v nich, ale pre mňa boli tieto majstrovstvá viac ako len o našej reprezentácii. Od majstrovstiev som očakával hlavne, aby sme si nespravili hanbu po organizačnej stránke a keď ešte pred začiatkom okradli Demitru a aj auto švajčiarskeho partnera MS, tak som sa seriózne bál. Bál som sa, že čo to bude.
Upokojil som sa, až keď som začal čítať veľmi pozitívne komentáre aj od zahraničných fanúšikov a členov jednotlivých výprav, dokonca aj na obrazovke najväčšej kanadskej športovej televízie TSN, počas prestávok playoff basketbalovej NBA. Až potom som sa s dobrým pocitom, že si robíme pozitívnu reklamu, mohol plne sústrediť na výkony slovenskej reprezentácie. Neplánujem byť generálom, akých je po neúspechu mnoho a azda každý, kto sledoval naše zápasy by sa rád vyjadril a niečo zmenil. Ale teraz je neskoro.
Pred začiatkom šampionátu som nemal veľké oči a vedel som, že na titul to nebude, napriek tomu som veril v solídny výsledok. Bohužiaľ nestalo sa. Či mali naši hrať inak, alebo či to bola trénerova chyba pri výbere zostavy a taktiky polemizovať nebudem, lebo je to relatívne. Zaujala ma úplne iná vec.
Demitrové slzy.Neviem ako pre Vás, ale pre mňa bola rozlúčka nášho kapitána s reprezentáciou jediným momentom šampionátu, keď som mal zimomriavky a stále ich mám keď sledujem fotky a videá, ktoré momentálne kolujú po sociálnych sieťach. Paľova rozlúčka je čosi viac ako len rozlúčka s dvojkrížom na hrudi pre jedného z najlepších hráčov, aký pod Tatrami vyrástol. Pre mňa to znamená ďaleko viac. Demitrove slzy pre mňa symbolizujú plač za (kvalitným) slovenským hokejom , ktorý potrebuje nových Demitrov, Višnovských ( tiež to bol jeho posledný zápas v reprezentácii), Bondrov, Žigov, ale aj mladých Šatanov, Stümpelov, alebo aj Hossov a mnoho ďalších hráčov, ktorí síce ešte reprezentačnú kariéru neukončili, ale tiež im už čoskoro nebude patriť budúcnosť nášho hokeja.
Príde zmena?
Nechcem tu príliš ťahať politiku, ale musím povedať, že mi bolo seriózne zle, keď som videl počas zápasov vysmiateho pána prezidenta Gašparoviča, vedľa toho najväčšieho zla, ktoré náš hokej postihlo. Pána Juraja Širokého a.k.a funkcionára firmy, ktorá si už pri vzniku dala do mena náplň svojej práce. Rozhodli sa tunelovať. Je mi stále zle, keď si na tie zábery spomeniem. Verím, že sa teraz nevyjadrím len za seba, ale aj za 24387 ľudí podpísaných pod petíciu s názvom spojme sa pre hokej a tatkiež aj osobnosti nášho hokeja.Pre tých, čo o tom ešte nevedia, tak začnem dobrou správou. Široký v pozícii prezidenta SZĽH končí. Ostáva nám len dúfať, že s ním konči aj éra rozkrádania a likvidovania slovenského hokeja. Nenechajme sa zaslepiť novou halou a majstrovstvami sveta , lebo vedľa haly stojí Širokého hotel a naši už na majstrovstvách nehrajú.
Dovolím si tvrdiť, že hokej je na Slovensku jediný šport, ktorý dokáže ovládnuť celú krajinu, ale ako dlho tomu ešte tak bude? Všetkým nám musí by´T jasné, že potrebujeme mladú generáciu hráčov, ktorí nás opäť dostanú tam, kam patríme. Veď nie nadarmo si hovoríme, že sme hokejová republika a že my sme tu doma. Slovensko nepatrí na 10. miesto!
Preto prosím všetkých. Prosím vládu. Prosím nové vedenie SZĽH. Prosím fanúšikov. Spravme s tým niečo. Pozrime sa do zrkadla a zamyslime sa nad Demitrovými slzami.
Slovensko nepotrebuje nové predražené štadióny, ale talenty! Tie na slovenskú sú, ale kým sa do hokeja nebude investovať viac a hlavne rozumne, tak nám stále ostanú oči len a len pre plač.
P.S.: V čase písania blogu sa k budúcnosti slovenského hokeja vyjadril aj sám Pavol Demitra.